Začnem chronologicky. Teda, pokiaľ mi to pamäť dovolí.
Záhada č. 1:
Tak táto vec ma vedela vždy poriadne vytočiť. Márna snaha, vtedy som bola na to jednoducho prikrátka! Niekedy, keď mal tatko večer čas, zobral hrubánsky zošit a do rožku na každú stranu kreslil obrázky. Potom nás so sestrou s veľavravným úsmevom zavolal a pustil nám "film".
Zbytočne som sa to snažila pochopiť! Vôbec mi nešlo do hlavy, ako je možné, že sa tie nakreslené postavičky odrazu pohybujú. A pritom tatko len bleskurýchle prebehol palcom po rohu zošita. Zastavovala som mu ruku, horúčkovito otáčala stranu po strane, chcela som chytiť toho neposlušného panáčika, nič nepomohlo. Na každom jednom liste bol statický ako soľný stĺp. Panák jeden.
Tatko sa len smial a ja som sa cítila bezradná. Najjednoduchšia animácia bola pre mňa v tej chvíli pre mňa nerozmotateľný gordický uzol. (Aké veľkolepé slovné spojenie!)
A tatko sa stále len smial.
Záhada č. 2:
Starkého žigulák. Vždy naleštený, trávičkovozelený. Najčastejšie sme v ňom jazdievali na chatu alebo v lete na Liptovskú Maru. Žiguli malo kožené sedačky, na ktoré sa po celodennom výdatnom vypekaní na slniečku (auto nevynímajúc) parádne lepili zadky. Ale to auto malo svoje čaro. A starký s ním čaroval. Teda, aspoň mne sa to vtedy tak zdalo. Starký totiž niekedy, keď bola cesta prázdna a rovná, pustil z rúk volant a zavolal na mňa: "Aha, Zuzi!"
Samozrejme, na krpatého somárika to účinkovalo hypnoticky. Starký bol v tej chvíli najväčší kúzelník, pretože auto išlo samé od seba, aj bez toho, aby on držal volant. Nepochopiteľné! Teda, vtedy, ehm...
Záhada č. 3:
Nuž, toto je vlastne jedna z objasnených záhad. Aj keď, tak trochu svojsky, uznávam. Ale, čo chcete od päťročného decka, ktoré podobnými otázkami len zaťažuje rodičov.
Vždy mi vŕtalo v hlave, kam smetiari odvážajú všetky tie smeti z odpadkových kontajnerov. (O skládkach odpadu som vtedy nemala ani tušenia). Nik mi to nevysvetlil, tak som si vymyslela svoju vlastnú verziu, o pravdivosti ktorej som potom horlivo presviedčala mladšiu sestru aj bratranca.
Toť: Smetiari vyklopia plný kontajner do smetiarskeho auta, kde následne všetky smeti hneď zhoria. Vzniknutý dym odchádza samozrejme výfukom. (Rozmýšľam, či si to nedám patentovať!)
Záhada č. 4:
Venčeky z odpaľovaného cesta.
Nad týmto kulinárskym zázrakom som sa začala zamýšľať o čosi neskôr, ale o to intenzívnejšie. Odpaľované cesto! Čo je toto za nezmysel?
Na moje veľké sklamanie sa tento zákusok u nás neodpaľoval veľmi často. Povedala by som, že naozaj ojedinele. O to menšia šanca nachytať mamu v kuchyni s nejakým vojenským alebo pyrotechnickým náčiním. Ani v rúre nikdy nič nevybuchovalo a pečenie zväčša skončilo bez úrazu.
Objasnenie tejto záhady prišlo až po čase. To už som zvládala piškótové cesto ľavou zadnou.
Záhada č. 5:
Asi môj najsofistikovanejší detský problém, ktorým topfájv uzatváram.
Tatko od nepamäti odoberá tony architektonických a interiérových časopisov. Odmalička som si v nich listovala, čo vlastne s nemalým pôžitkom robím dodnes. Najobľúbenejší bol šššner vónen , ktorý mi zároveň nasadil do detskej hlavy obrovského chrobáka.
Listujem v hrubiznom magazíne a zrazu...na strane vo vnútri je obálka toho istého časopisu, čo držím v ruke, len o čosi zmenšená! (Pravdepodobne išlo o predplatné časopisu, kde boli zobrazené predchádzajúce čísla a zároveň aj to aktuálne.)
No a ja som z toho bola doslova paf! Dofrasa, ako to tam dostali??? Obzerala som si časopis zo všetkých strán, bola som presvedčená, že tú konkrétnu stranu tam museli vlepiť nejako dodatočne, až potom, keď už celé číslo bolo hotové. Štvalo ma to, lebo som tomu nerozumela. A chcela som!
Dnes sa na tom už len v duchu smejem. Najmä, keď pracujem na nejakej obálke alebo zalamujem podobne riešené predplatné :)
Deti to majú s tými záhadami ťažké!
