Nakupovala som v potravinách. Jasné, nič výnimočné. Rutinná nevyhnutnosť. Potrebovala som na večeru nejaké pečivo. V regáli boli vyložené moje obľúbené celozrnné kaiserky, krásne vypečené, voňavé a ešte teplé. Jednoducho mňam. Automaticky som si odtrhla igelitové vrecúško. Trochu som ho zhúžvala medzi prstami, aby šlo ľahšie otvoriť. Lenže, ono nešlo. A tak som to trpezlivo skúšala znovu. Neúspešne.
Medzitým sa okolo mňa zhŕklo pár ľudí. Evidentne oveľa šikovnejších v otváraní igelitových vrecúšok. Skúsila som teda trik s naslineným prstom. Nezabralo. Tak som tam iba stála a, flegmaticky mačkajúc vrecko v dlaniach, som pozorovala ako sa kôpka zlatistých žemličiek priamo pod mojím nosom zmenšuje. A práve v tej chvíli ma začalo neuveriteľne baviť byť len pozorovateľom. So záujmom a trochu pobaveným výrazom som pozorovala ľudí, ktorí rozchytávajú moje! žemle. V duchu som sa smiala na absurdnosti celej situácie: niečo, čo chcem a potrebujem, mám rovno pred sebou, ale z vlastnej nezaangažovanosti a pasivity sa k tomu nedostanem. A mňa to v tej chvíli bavilo. Keď sa mi asi po minúte konečne podarilo otvoriť to nešťastné vrecko, na dne regálu ostali akurát dve žemle.
No, nazvať to, čo tam ostalo, žemľami, je naozaj súcitný výraz, ale ja som ich aj tak s pocitom víťaztva vložila do košíka. Nemusím mať vždy to najlepšie za každú cenu. Zaujímavejšia bola v tej chvíli konkrétna situácia, aj keď niekto to možno nepochopí. Ja som sa zabávala. Sama na sebe. Odkráčala som s celkom príjemným pocitom.
